Na novinárskej dráhe ma odštartovala Pražská jar
Klára Grosmannová (místopředsedkyně SSN)
Patrím do tej novinárskej generácie, ktorá mala šťastie i nešťastie začať svoj profesijný život na prahu udalostí roka 1968. Len čo sme v októbri 1967 začali študovať na Katedre žurnalistiky FF UK v Bratislave, ocitli sme sa vo víre vtedajších politických udalostí. Spolužiaci, adepti novinárstva z Bratislavy, nás zásobovali predovšetkým „zaručenými“ informáciami z „vyšších miest“, teda tým, čo sa dialo v najvyšších straníckych kruhoch – ÚV KSS a ÚV KSČ. Na katedre sa dejiny anglo-amerického či francúzskeho novinárstva stali rovnocennými (ba zásluhou prednášajúcich: Juraj Vojtek, Ivan Tomašov) aj dôležitejšími a obľúbenejšími predmetmi ako dejiny sovietskej žurnalistiky, ktoré prednášal a skúšal Miloš Marko, bývalý šéfredaktor Pravdy (1953-58), dlhoročný riaditeľ Československého rozhlasu na Slovensku (1963-67 a 1970-73), v rokoch 1967-1968 dokonca ústredný riaditeľ Československého rozhlasu v Prahe a najdlhšie pôsobiaci riaditeľ Slovenskej televízie (1973-1984). V roku 1968 sa stal predsedom Ústredia novinárov ČSSR a v 80. rokoch stál aj na čele novinárskej organizácie na Slovensku. Nechcem rozpitvávať jeho normalizačnú činnosť, čistky v médiách, najmä v tých, kde práve šéfoval, nechcem rozoberať ani to, čím kŕmil študentov žurnalistiky. Jeho „novinovedné“ dielo malo názov Socialistický žurnalizmus. Je to už všetko za nami, napokon Miloš Marko nedávno (19. januára) zomrel vo veku 85 rokov. Je zaujímavé, že STV ho hodnotila takto: vo funkcii riaditeľa (1973-84) sa výrazne pričinil o rozvoj televíznej dramatickej tvorby. To ostatné, čo som stručne spomenula, teda jeho „zásluhy“ komunisticko-propagačné, socialisticko-prisluhovačné, ale najmä normalizačné do roku 1989, slovenská verejnoprávna televízia nespomenula. V roku 2008!
Nikdy nezabudnem na slová profesora Mieroslava Hyska, ktorý nám, študentom, prednášal teóriu novinárstva a popieral leninskú úlohu tlače, ktorá má byť nielen kolektívnym propagátorom, agitátorom, ale aj organizátorom. Hysko tvrdil, že základnou a najdôležitejšou úlohou tlače je informovanie. „Veď načo si kupujem noviny? Aby som bol kolektívne propagovaný, agitovaný a organizovaný?“ kládol si Hysko otázku a vzápätí na ňu odpovedal: „Nie,“ a dodal: „Aby som bol informovaný.“ To platí dodnes, či je to tzv. tlač seriózna, stranícka alebo bulvárna. Hysko si to však odniesol: zákazom prednášať študentom, skúšať ich. A samozrejme, musel sa pobrať aj z katedry.
Následné kruté obdobie normalizácie vyhnalo niekoľkých ďalších pedagógov z katedry novinárstva v Bratislave, niektorí tam síce mohli zostať, ale nesmeli prednášať a skúšať, písať vysokoškolské učebnice. Medzi takto postihnutých okrem M. Hyska patrili: Zuzana Duhajová, Jozef Weiser, Juraj Vereš, Luboš Šefčák a ďalší externí pedagógovia... Dodám len kuriozitu, že právnik Luboš Šefčák sa neskôr, od roku 1989, angažoval predovšetkým v novinárskej legislatíve. Všetky dobré návrhy tlačového zákona, ktoré, mimochodom, žiadna ponovembrová vláda neakceptovala, boli dielom právnej komisie SSN, v ktorej je dôležitým ohnivkom práve Luboš Šefčák.
Náš novinársky ročník „takmer Pražskej jari“ mal na štarte 26 budúcich novinárov, len dvaja z nás nepôsobia v médiách, ostatní sa presadili v rôznych sférach žurnalistiky, aj na vedúcich postoch (v denníkoch, časopisoch, rozhlase, televízii, tlačových agentúrach, v športovej žurnalistike, či ako pedagógovia), darí sa aj tým, ktorí hneď po auguste 1968 emigrovali... Nik z nás sa nezamazal a neskrompromitoval spoluprácou s ŠtB.
Keďže som súčasne hneď po nástupe na vysokú školu začala aj pracovať v redakcii, videla som ako normalizácia odstavila mojich kolegov – napríklad reportérku Evu Kolárovú, zahraničiara Juraja Alnera, ktorý sa do redakcie Ľud vrátil v decembri 1989 ako šéfredaktor, Elenu Príbusovú, ktorá bola aj speváčka, ale len do normalizačných previerok, vnútraka Dušana Plintoviča, ktorý propagoval skautov a trampov. Šéfovia tejto redakcie však až do nežnej revolúcie, ak už nie podporovali, tak aspoň bez pripomienok tolerovali desiatky odstavených novinárov, ktorí v Ľude publikovali pod pseudonymom alebo cudzím menom, pretože to ich vlastné malo pre všetky médiá STOP. V oddelení, ktoré som viedla, sme mali 23 až 28 takýchto „skrytých“ spolupracovníkov.
Jednou z prvých úloh Slovenského syndikátu novinárov, ktorý sa konštituoval 5. januára 1990 bolo dokončenie rehabilitácie postihnutých kolegov, s ktorou sami odstavení a prenasledovaní novinári začali už 20. decembra 1989. Niektorí trpeli ešte za rok 1948, väčšina z celkového počtu 368 novinárov, ktorí sa prihlásili, pociťovali krivdy normalizačného obdobia po roku 1968. Ich návrat (z kotolní, zoologickej záhrady, stavieb, z pásovej výroby fabrík, v tom lepšom prípade referentských miest) nebol jednoduchý, čas sa podpísal na každého z nich nielen chorobami, ale predovšetkým tým, že po 20 rokoch strateného tvorivého života len máloktorý z nich sa dokázal a chcel včleniť do niektorého redakčného kolektívu. A to už nehovoriac o tom, ako sa novinárska obec za čias tvrdého mečiarizmu začala deliť na provládnych s výhodami byť informovaní a tých zlých, opozičných, ktorí nežičia Slovensku (lebo Slovensko bolo synonymom Mečiara).
Potom, niekedy neskôr, sa objavila Rudá kráva so svojím takmer pravdivým objavom – zoznamom novinárov, spolupracovníkov ŠtB. Pekne boli roztriedení na slovenských a českých a prehľadne sme sa mohli dočítať, kto v ktorej kategórii priložil ruku k dielu.
A medzi posledné „hrozienka“ Ústavu pamäti národa, ktoré vytiahli mladíci tejto inštitúcie, patrí informácia, že odhalili v 30 prípadoch pokusy o pozmeňovanie záznamov v registračných protokoloch XII. správy ZNB – kontrarozviedky v Bratislave. Z osôb, ktorých ŠtB prenasledovala alebo viedla ako záujmové osoby, sa stali zrazu agenti jedným z nich by mal byť aj Juraj Vereš.
Ten pre TASR uviedol, že sa ohradzuje proti poškodzovaniu dobrého mena svojej osoby ÚPN, „ako aj anonymnými a pochybnými indivíduami, skrývajúcimi sa za touto špinavou hrou zaváňajúcou spravodajskými hrami tých, pre ktorých sme v minulosti boli nepriateľskými živlami. Kto ma pozná, tak vie, že mojou jedinou obhajobou je môj život, životopis a práca. Lebo v kauze ŠtB sa obhajovať naozaj nemusím,“ tvrdí Vereš.
Po roku 1968 ho ako vysokoškolského pedagóga vyhodili z filozofickej fakulty ako „pravicového oportunistu“ so zákazom publikovať a pôsobiť v profesii. Vyše 20 rokov pracoval v podradných zamestnaniach so „žobráckym platom“ a zákazom publikovať. Bol sledovaný a perzekvovaný ako občan druhej kategórie, vedený aj v tajných oficiálnych materiáloch ÚV KSČ ako režimu nepriateľský a antisovietsky živel.
„Sledovala ma a často vypočúvala Štátna bezpečnosť pre moju publicistickú činnosť. Nikdy som však žiadnu spoluprácu s touto inštitúciou nepodpísal. Mohol som tak akurát, parafrázujúc hantírku eštébákov, ,rozkladaťʻ spolunažívanie opíc a iných chovancov v zoo, kde som mal vyše sedem rokov svoju nútenú ,voliéruʻ, a nie rozkladať disent. Je zaujímavé, že ešte pred pár dňami som v tých slávnych zoznamoch figuroval ako sledovaná, preverovaná osoba a zrazu vďaka ,niekomuʻ sa zo mňa stal agent. Iba mimochodom, spomínaných politikov ako pána Čarnogurského, Mikloška a iných som ,rozkladaťʻ nemohol, lebo som mal tú česť osobne ich spoznať až po novembri 1989, keď som sa po rehabilitovaní mohol vrátiť opäť k profesii novinára,“ vysvetlil Vereš.
Novinár Juraj Vereš si zrejme svoju pravdu chce obhájiť pred súdom. A ak si aj očistí meno (a to sa týka aj iných) stále bude v povedomí občanov figurovať aspoň malý otáznik, červík pochybnosti: a čo ak to je pravda? Nuž, aj to sú dôsledky udalostí roku 1968.